Utrpenie – dogma cirkvi

Načo toľké rúcha, páni, keď Ježiš zomrel nahý?

Veľká noc je pre mňa duchovný peak. Rozumiem tomu, prečo ma v detstve učili, že Veľká noc je „väčší“ sviatok než sú Vianoce. Vlastne nie, nie rozumiem. Cítim. Cítim to vo svojom vnútri. V srdci no i v bruchu a hrdle. Odpájam hlavu. Odpájam všetko racio, ktoré je dobrým sluhom, ale zlým pánom, a ponáram sa do hlbín svojho mikrovesmíru za zrakom hlavy. 

Cítim, že v procese integrácie mojej duše vo fyzickom tele, potrebujem napísať o utrpení ako o báze, na ktorej je postavená cirkev. Integrácia vlastnej celistvosti – všetkých svojich rovín a úrovní – je méta, ku ktorej sa rôznym tempom ženie každá ľudská bytosť ako za svetlom (na konci tunela). Integrácia vlastnej celistvosti predpokladá vyčistenie* všetkých vzťahov – najmä a predovšetkým tých s rodičmi a v rodových líniách, z ktorých pochádza fyzické telo. Bez čistých vzťahov v rodine bude toto svetlo vždy len v diaľke.

Na niekoľkých stenách v dome mojich rodičov visí ústredný symbol kresťanstva – ukrižovaný Ješua. Osobne ma tento symbol na stene rozptyľuje. Hoci sa rozprávam s mamou, pozornosť mi uteká ku krížu za jej hlavou. Mám chuť ho zvesiť. Niekoľkokrát som to už spravila, ale zakaždým sa bez slova vrátil naspäť.

Predstavujem si ten deň, keď sa to dialo. Ješuova krížová cesta až na priklincovanie do zvislej podoby na cédrovom dreve. Cítim smútok magdalén. Tieto ženy milovali Ješuu božskou láskou, takou akou on sám miloval všetky bytosti tejto planéty a sveta. Ješua bol vedomec, všetky jeho čakry vírili v nadpozemskej vitalite, preto dokázal robiť „zázraky“.

Vyčnieval z davu, pretože kolektívna úroveň vedomia ľudstva na evolučnej priamke vysielala vtedy v ťažkých animálnych nížinách. Dnes by mal Ješua väčší „fanklub“, dnes by sa stal hviezdou mediálneho sveta a následne i toho „psychosomatického“. Prežíval by naopak rýdzu slávu-poľnú trávu, viac duší by sa vďaka jeho slovám zachvelo, lebo informačný rozptyl i množstvo duší na Zemi sú väčšie než keď vysielal on zo svojho fyzického tela. Dnes sa totiž za “otvorenú myseľ” vo všeobecnosti velebí, nie ukrižuje. A to je známka pokroku.

Ako však pristupovať k inštitúcii, ktorá do dnešného dňa velebí ukrižovanie?

Ukrižovanie je symbolom nízkej-animálnej úrovne vedomia. V zmysle kresťanskom je ukrižovanie symbolom utrpenia, ktoré Ješua podstúpil, „aby nás vykúpil“ – t. j. „nás – svoje ovce“. 

Za takúto rozprávku o ovečkách, ktorých mláďatá, mimochodom, ľudia zvyknú na Veľkú noc pojedať, by sa hanbil aj ujo Večerníček. (Animálne požieranie vlastného druhu? Ľudská mäsožravosť sa vo vedomí celistvosti dá považovať i za kanibalizmus. Niečo mi našeptáva, že Ježiš bol vegetarián.)

Na veľkú noc v kostole ma v detstve najviac fascinoval veľkolepý obraz takmer nahého ukrižovaného v životnej veľkosti vo výške na stene za oltárom. Viac ako jeho biele telo ma však fascinovalo tmavomodré pozadie obrazu, také tmavé ako dná oceánu. Tá modrá ma dodnes hypnotizuje, spomienka na ten obraz je taká silná. Súvislosť s vodami nevedomia zrejme nie je náhodná. 

Dvetisícročná cirkev svojou existenciou utrpenie mechanicky dogmatizuje do dnešného dňa. „Ježiš trpel, aby nás vykúpil“ – z toho plynie jasné „ponaučenie“: k vykúpeniu vedie cesta NAVONOK tŕnistá – pokiaľ si „správny kresťan“. Ono to v podstate je pravda, že cesta za tým svetlom, o ktorom som písala vyššie, je tŕnistá a je to i jediná možná cesta – k vlastnej celistvosti. Lenže to utrpenie, ktoré je dogmatizované cirkvou do dnešného dňa, stavia na zbavovaní sa zodpovednosti za schopnosť človeku vlastnú a nevyhnutnú (božskú!) – schopnosť „vykúpiť“ seba samého vlastným (tŕnistým) úsilím. Cirkev neučí svoje ovečky, že je možné a potrebné “vykúpiť sa” vlastným vnútorným úsilím – to by predsa už sama o sebe ako vonkajší činiteľ nebola potrebná, alebo…? Obracať pozornosť do chrámu vlastného vnútra a kontaktovať sa s božstvom tam by pre cirkev znamenalo prijatie porážky: všetky veľkolepé chrámy vystavané z úcty k VONKAJŠIEMU bohu sú na jednej strane dôkazom (božskej) kreativity človeka, ktorá pochádza zvnútra, na druhej strane môžu byť považované za hriech (minutie cieľa) voči božstvu vnútri nás – tomu podstatnému. Orientácia na božstvá “tam vonku” znamená vzďaľovanie sa jedinému “pravému božstvu”, ktoré sídli vnútri nás a jeho prejavom je naša kreativita. 

Cirkev zo všetkého najbezpečnejšie učí ako poslušne kľačať pred oltárom a odriekať schémy. Nariekať. “Moja vina, moja vina, moja preveľká vina. Preto prosím svätých – tých na obrazoch a sochách a krížoch, tam niekde vonku na oblohe, nech mi odpustia moje hriechy, mne biednej/biednemu” apod. 

Drahé sestry a drahí bratia, takto život nefunguje. Toto je priama cesta do utrpenia. 

Prečo to ale píšem?

Pretože veľká časť mojej rodiny dogmu cirkvi stále prijíma a žije a vysvetliť týmto spôsobom môj uhol pohľadu je pre obojstranný rešpekt vo vzťahoch maximum, čo môžem urobiť. Píšem to, samozrejme, najmä pre povzbudenie k uvedomeniu a prevzatiu zodpovednosti za vlastné utrpenie, resp. nespokojnosť. V takej chvíli uvedomenia sídli počiatok života bez utrpenia, to znamená počiatok života v (božskej) radosti.

Život v božskej radosti sa so životom v cirkvi vylučuje. Cirkev dezinterpretovala a dezinterpretuje skutočné Ješuovo posolstvo. Je čas opustiť cestu utrpenia nízkych úrovní bytia, kde symbol kríža implikuje vraždu osvietenej bytosti, a odvážiť sa vystúpiť bližšie k svetlu za vlastnou vnútornou temnotou. Epocha vrahov a násilia sa končí, nie je vhodné venovať im ďalej pozornosť**, je potrebné nechať ju doznieť, nevyživovať ju a už včera budovať víziu nového sveta, v ktorom Ješua učí, ako sa naladiť na božstvo v sebe, a kde silnejší vo vedomí pomáhajú slabším z trosiek starého sveta.

Evolúcia nie je len záležitosťou tela, v prvom rade totiž vedomia. Nech sa môj vnútorný muž volá Ješua, ale kríž na krku nosiť nebudem, radšej jeho jediný na kríži zakrytý…

* vyčistenie vzťahu znamená zvedomenie všetkých krívd a vín, ktoré sa nám v súvislosti s danou osobou môžu vyjavovať, a ich prepustenie.

** znamená to zatvárať si oči pred reálne existujúcim násilím, ktoré z rôznych príčin dnes i eskaluje? 

Násilie je vlastné nízkej úrovni bytia. Keď sa vedomie vo svojej evolúcii posunie vyššie, od násilia sa vzďaľuje, pretože v ideálnom svete násilie neexistuje. Ideálny svet je svet vyšší než je svet hmotný-fyzický, ale práve z tohto sveta pochádza oživujúci princíp fungovania našich tiel – tohto fyzického sveta, ergo naše vnútorné božstvá pochádzajú z tohto sveta, ergo my – každý jedna bytosť – pochádza v prazáklade z tohto ideálneho sveta. Hmota/fyzický svet je tu pre nás na to, aby sme v nej/v ňom dokázali toto ideálno realizovať – manifestovať božstvo, ktoré nás oživuje. Touto manifestáciou je kreativita.

Evolúcia vedomia človeka sa dá pripodobniť evolúcii tela človeka – z primitívnych foriem sa formuje dokonalá krása. Primitívnym formám, kde svetlo vedomia je poškvrnené egom, je vlastné násilie. Násilie sa v duálnom kontexte chápe ako zlo, pritom je to nevyhnutný odtieň farebného spektra ľudskej evolúcie. Ak dnešný človek vníma utrpenie ostatných ľudí zasiahnutých násilím, zatiaľ čo nemá povedomie o svojom božskom potenciále, je schopný pomôcť iba čiastočne, nie celkovo, pretože to, čo takéhoto človeka ženie do ľútosti a túžby pomôcť, je racio. Človek, ktorým operuje primárne jeho racio, si často nie je vedomý toho, že racio je len časť celku, takže je stále na ceste utrpenia, sám trpí, hoci si to nemusí uvedomovať či pripúšťať, no trpí, pretože racio je fixované na hmotu, z racia vyplýva materializmus a z materializmu vyplýva lipnutie. Z lipnutia vyplýva utrpenie. 

Naopak, človek na vedomej ceste za vlastnou celistvosťou hnaný z vnútorného zdroja, ktorým je božstvo ideálneho sveta, vie, že iba z tejto pozície je možné skutočne pomôcť celku – presnejšie povedané – ak zapálim svoje vlastné svetlo v plnom potenciále, dokážem sa dotknúť mnohých.

Na Veľký Piatok 2021 so zámerom čistiť Ješuovo posolstvo s hlbokou úctou k jeho bytosti napísala Lucifera.

Views: 141