VEĽKÁ SMRŤ JE ROVNÁ VEĽKÉMU ŽIVOTU

prechod do roviny pochopenia

Veľkonočné dni sa v mojom prežitku prehlbujú, čím som staršia. Blízka rodina ma vychovávala v aktívnom kresťanstve, ale v detstve som Veľkú noc neobľubovala. Museli sme nekonečné hodiny stáť v kostole a sledovať ceremónie, ktoré nám, mne a mladšej sestre, vôbec nič nehovorili. Ako mnohým deťom tam. Napriek tomu som dnes celkom rada, že som ich v živote takéto mala, pretože vďaka tomu boli základy mojej duchovnej cesty položené veľmi skoro. Boh a Ježiš a Mária a ostatní svätí aj nesvätí mali v mojom živote od začiatku dôležité miesto. Dôležitosť im vtedy samozrejme do môjho vnímania vlievalo moje okolie, ale do určitej miery ju majú aj teraz, keď už sa rozhodujem sama a všetko vidím úplne inak.

Ježišova smrť je stále, aj po dvetisícdvadsať rokoch, veľký symbol. Niektorí ľudia ho nevnímajú, mnohí ho vnímajú iba programovo bez hlbšieho prežitku a ďalší ho prežívajú ešte inak – v rovine pochopenia. Veľká Smrť, ktorú si svet pripomína v dnešný deň, Veľký Piatok, je podľa mňa aj bez kontextu kresťanstva symbolom vnútornej smrti človeka, ktorú musí na vlastnej duchovnej ceste podstúpiť každý.

Kto pochopil život ako duchovnú cestu, pravdepodobne chápe aj symbol Ježišovej Veľkej Smrti, nie je to vôbec zložité. Obetovať sa pre víziu, položiť za ňu život, žiť ju. Duchovná cesta má gradačné tendencie. Objavíte vhľady, vízie, ak sú príliš kontroverzné, možno s nimi bojujete a sprvu im nedôverujete, veď nikto iný okolo vás takto svet nevníma, domnievate sa, prečo by mal byť pravdou práve ten váš pohľad? Bojujete sami so sebou a ste neistí. Lenže hneď ako sa pokúsite zmeniť smer, pretože nad vami pochybnosti zvíťazia, skôr či neskôr vás to aj tak navedie naspäť k východiskovým vhľadom a víziám, pretože tak funguje fyzika. Nuž a ak nerešpektujeme fyzikálne zákony, prichádza katastrofa. Kto má duchovné vhľady a vízie o živote a smrti, určite vie, o akom vnútornom boji je teraz reč.

Ako možno prežiť takúto smrť? Nie fyzickú, ale symbolickú? Vnútornú? Duchovnú? Vlastne to je nič viac a nič menej než spomínaný prechod do roviny pochopenia. Keď si človek uvedomí, že iba hmotná rovina neprináša trvalé uspokojenie. Keď precitne, objaví dynamiku vesmírnych zákonov a už nemôže ďalej žiť v ilúzii. Je to prechod často aj bolestivý, ale hneď za tým čaká rozkoš. V istej rovine človek naozaj opúšťa hmotu a je pravda, že niečo v ňom vtedy umrie. V praxi ide o vyčistenie životného priestoru pre vnik prirodzených hodnôt.

Prevaha ega začne slabnúť, človek sa pomaly znovu rodí. Pocíti stav odpútanosti, reťaz povolí, oslobodili sme sa. A to je pre nás Veľké Vykúpenie. Ježiš sa nenechal dobrovoľne popraviť za hriechy ľudstva, ako to dodnes interpretujú cirkvi, to je klamlivý mýtus, PATRIARCHÁLNA ROZPRÁVKA!

Ježišova sila spočíva v tom, že sa dokázal stotožniť so svojou brutálnou víziou vlastnej Veľkej Smrti, vhľadom zo Zdroja, ktorý voláme boh, alebo radšej Božské Vedomie, pochopil ju, dostal silu dostáť svojmu predurčeniu až dokonca, pretože dokázal prijať aj to, že v mase krvilačných primitívov sa najvyšší prejav Lásky dá uskutočniť len preliatím vlastnej krvi.

Znovuzrodenie do novej optiky. Do nových hodnôt. Do Ducha. Ježiš bol prebudený do Ducha, resp. do Božského Vedomia, inak by sme tu dnes o ňom nečítali ani nepísali ani nenatáčali filmy. Či naozaj dokázal premeniť vodu na víno alebo napríklad prebudiť niekoľkodňovú mŕtvolu naspäť k životu, to znie ako pomerne vysoká mágia, takže nech každý verí, čomu chce. Natíska sa však úplne legitímna otázka: je teda ideológia cirkvi, ktorá vo svojej ohnivej histórii poslala na druhý svet stovky tisíc žien a mužov, ale predovšetkým žien, pre čarodejníctvo, v prapodstate postavená na mágii?
(Ha-ha.)

Našťastie, najväčším Ježišovým odkazom, ktorý rezonuje dodnes a ktorého mal byť jeho život obrazom, je jednoduchá Láska. K čomu? Ku komu? Zomrel Ježiš ako panic? Počala ho Mária ako panna? Ide tu o ideologický odpor k fyzickej láske, keď hlavných hrdinov postulujeme ako nedotknutých pohlavným stykom a ten ako „škvrnu“? Ako tento fakt môže ovplyvňovať spoločnosť?

Ako môže cirkev, pramatka či skôr praotec tejto ideológie asexuality, ktorú do dnešného dňa s hrošou kožou propaguje, brať za samozrejmé, že bude rozhodovať o sexualitách ľudí? A naša spoločnosť, ktorú dodnes vyživujú základy jej patriarchálneho svetského usporiadania, si s hierarchickou samozrejmosťou na takéto rozhodovanie nárokuje tiež, a preto ešte stále žijeme z veľkej časti v domnení, že utrpenie je normálne. Tomu je v novom veku koniec! Utrpenie nie je normálne a treba podniknúť (po)kroky k jeho postupnej úplnej eliminácii. Čo iné, než kolektívne spojenie sa v Láske, a teda v Božskom Vedomí, je zmyslom snaženia sa človeka na planéte Zemi?

Či bol Ježiš panic, tomu môžeme veriť alebo neveriť, každý podľa seba. Láska má nekonečno podôb, preto by nemala byť sexualita interpretovaná ako škvrna. Sexualita je v človečenstve podstatná ako Život a Smrť, rovnako na duchovnej ceste, ako aj bez vedomia duchovnej cesty. Mala by byť prežívaná rovnako intenzívne a s rovnakou úctou ku všetkým jej prejavom. Aj to chápem ako Ježišovo nadčasové posolstvo. Ak bol Ježiš panic a dokázal niesť svoje veľkolepú správu Lásky takýmto spôsobom až na kríž, prečo by nemala byť rovnako relevantná eventualita, že za svojho života mal aj sexuálny vzťah? Ktorá z týchto dvoch predstáv je pre vás prijateľnejšia, tú si nechajte. Pointou je posúvanie hraníc svojho vedomia tolerovaním aj toho, čo ego odmieta, a prebudiť vo svojom vnútri Pravdu.

Prečo sa Veľká Smrť Ježišova deje každoročne práve v tejto časti roka? Keď sa príroda po zime už rozbehla a šialene krásne pučí? Pretože vládne sexuálne harašenie. Krv a voda. Šťavy, miazgy, opeľovanie. Biologické pudy ožili v plnej sile. Ak človek, ktorý je v našej vysokej vízii predurčený dosiahnuť božskú dokonalosť, avšak nekontrolovateľne podlieha svojim pudom, ženie ho sebazáchovné výbojné ego, ktoré sa chce množiť, rozmnožovať svoje kópie, je nebezpečný. A keďže sú toto dni vrcholného harašenia, deje sa aj mnoho násilia.

Ježiš bol v takých čerstvo zrelých rokoch, potenciálne plodný, mnohí k nemu vzhliadali ako k tej prírode v tomto čase, verili v neho, nasledovali ho, až kým ho presne v tento čas zavraždili. Ohromný celospoločenský rituál. Hromový, zemetrasný plod Ježišovho života – Veľká Smrť.

Dalo by sa povedať, že to, čo Ježiša na jeho krížovej ceste držalo v rezistencii voči vlastnému odporu, bola Láska pod Vôľou? Prečo sa nevzpieral, mohla by sa pýtať logická myseľ „realistu“. Pretože jeho vnútorný dialóg s božstvom? Pretože len takáto rituálna celospoločenská poprava (ktorá vlastne bola bežná, len Ježiš nebol bežný) sa tak hlboko vštiepi do kolektívnej pamäte (krvilačného) človečenstva na planéte Zem a niečo tam tak zanechá? Niekoho ovplyvní? Niekoľkých? Mnohých?

Mesiáš v Ježišovom prípade implikuje dobrovoľné preliatie vlastnej krvi, ale nie za ľudí, ale za svoju víziu. Za Vyššie Vedomie, ktoré nie je z hmotného sveta. Jeho impulz má byť pre ľudstvo príkladom, a nie čičíkaním k pasívnemu prijímaniu vonkajšieho sveta ľudskej spoločnosti bez vlastného zásahu, bez vízií a činov, ktorými môžeme vedome prispieť k pokroku! Nechajme ilúziu patriarchátu zožrať minulosti a posuňme sa k Vyššiemu Vedomiu.

Je to cesta Lásky a každý v sebe skrýva jej potenciál, ona je našou podstatou. Treba sa prebudiť naspäť do Ducha. Dovnútra. Ustáliť sa v symbióze s prírodou. Život je neustále prelievanie krvi. Nekonečné toky umierania a rodenia sa, smrtí a znovuzrodení. Tak nech si je každý sám sebe mesiášom či mesiáškou svojho Života, ako aj Ježiš sám sebe bol, pretože si splnil svoje poslanie, pre ktoré sa narodil. To by nám všetkým k spokojnosti stačilo. V Duchu sme všetci rovnakí.

Jar je synonymom znovuzrodenia. Oživenia. Počiatku Nového Života. Smrť je „len“ transformácia, nie koniec, vidíme to v prírode, ktorá má byť naším predobrazom, naším domovom, nie naším otrokom. Ježišov éter rezonuje v ľuďoch dodnes, bez ohľadu na náboženstvo, názory a presvedčenia. Dnes ho vo vonkajšom priestore vnímajme ako symbol stelesnenia Pravej Vôle, duchovnej cesty, Veľkej Smrti a Veľkého Znovuzrodenia do Ducha.

S odstupom toľkých rokov Ježišovu pamiatku neprežívam krvopotne, mohol by mi byť ukradnutý. Ale je to práve ten éterický Duch, do ktorého som sa po jednej svojej Veľkej Smrti prebudila, čo mnou rezonuje v tieto dni v hrudi, v bruchu, v hlave… a pomáha mi vnárať sa do hlbín môjho Ja a z nich následne tvoriť. Všetci to tak máme, treba sa len odhodlane ponoriť.

Ako je možné, že po toľkých rokoch tento éter nevypáchol? Je odpoveďou špirála? Časopriestorový vír? Večný kolobeh smrtí a znovuzrodení? Život sa deje v cykloch, nezaniká a posolstvá Veľkej Lásky sú večnými vibráciami života v špirálach stimulované k trvalej aktivite. Smrť je prerod. Prechod do roviny pochopenia, aby sa mohol začať nový život, ktorý je (pred)pokladom pokroku.

Na Veľkú Noc 2020 napísala Lucifera

Zobrazeno: 127 x

6 komentářů: „VEĽKÁ SMRŤ JE ROVNÁ VEĽKÉMU ŽIVOTU

  • 21. 4. 2020 (20:21)
    Trvalý odkaz

    Je vůbec důležité zabývat se Ježíšovou sexualitou? Ostatně jako zabývat se sexualitou kohokoli jiného.
    A je něčím důležité zabývat se existencí Ježíše? Mohu zpochybnit značnou část jeho skutků, stejně tak jako samotnou existenci takového člověka. Jenže co to vypovídá o mně? Jestliže nebudu chtít věřit, pak je lhostejné, jestli existoval a co vykonal.
    Nikdo z nás není schopen nahlédnout do doby vzdálené dva tisíce let a přitom je to maličkost, úplné nic v porovnání s životem planety. Jsou tu bytosti, které si tu dobu pamatují a možná by se jich dalo zeptat – třeba stromy. Ve světě jsou stromy mnohem věknatější než dva tisíce let. U nás ve Vilémovicích je strom starý přibližně dva tisíce let – je považován za nejstarší strom Evropy. Není však jisté, jestli se mu něco z jeho mládí vybaví. 🙂 Ale to jsem hodně odběhnul.
    Třeba je to vše jen pokřivená interpretace stáda té doby. Sama zmiňuješ pozdější procesy s čaroději – čarodějnicemi. Je to strach, že by tu mohl být někdo, kdo by ohrozil dobře vzkvétající živobytí? Možná. Už pár desítek let po smrti Ježíše (budeme-li věřit v jeho existenci), došlo ke značnému zkreslení jeho odkazu. A pozdější susvita zaštiťující se jeho jménem šla jen po majetku a moci.
    Zmíněné procesy nebyly zaměřené na přísné střežení odkazu církve, ale pouze na odvedení pozornosti a uspokojení davu s cílem zajistit neutuchající důvěru v systém, který spotřebovával stále více prostředků a tak potřeboval stále více podpory a zároveň hledal možnosti, kde prostředky na svůj rozvoj získat. S duchovnem to nemá nic společného.
    Ostatně máme tu snadno odhalitelnou paralelu do dnešní doby. Covid je stejně tak nástrojem v ústech mocných, jako dříve Ježíš. Společnost už neslyší na nebezpečí magie a lidového čarování, je potřeba ji udržet ve strachu a zmatku něčím “důvěryhodnějším”. Události posledních týdnů jasně ukázaly, že stejné stádo, co s chutí upalovalo čarodějnice, je tu stále v pohotovosti. Tak jak vždy bylo, bez vlastního rozumu a schopnosti minimální sebereflexe – jak své, tak společnosti.
    Tak nám tu zůstává jen samotná podstata sdělení – velká smrt se rovná velkému životu. Mohu se obětovat? Nebo se musím obětovat? Mysterium Velikonoc je postaveno na smrti, ale také na znovuzrození. Pochopitelně je to zavádějící a nelze s určitostí říci, bylo-li tomu tak vždy.
    Původně se tento svátek slavil jako rovnodennost přinášející znovuzrození a také zhruba do šestého století byl pohanský svátek. Církev potřebovala velmi pravděpodobně staré bohy zasunout pod koberec a postupně nechat zapomenout. V důsledku tohoto strategického plánu byly na původní svátky starých bohů dávané svátky mladého náboženství a tak se postupně za tisícpětset let stalo, že se tyto svátky už opravdu tváří jako křesťanské. 🙂

    • 24. 4. 2020 (12:32)
      Trvalý odkaz

      V mém světě je v současnosti Ježíš důležitou bytostí, kterou z nějakého důvodu vnímám (možná to pramení jenom ve výchově a možná mě jako správce planety sám oslovuje, haha;), a proto se ním někdy víc, někdy míň, někdy téměř vůbec, ale vždy intuitivně zabývám a má to pro mě smysl.

      Zabývat se sexualitou obecně na všech úrovních se všemi lidmi i jako celospolečenské téma, které dostane náležitý prostor i ve zreformovaném školství a ještě předtím i v běžných domácnostech, považuji za klíčové. Nepochopení sexuality a tělesnosti vede lidi pořád pryč od Pravé Cesty, proto současný svět vypadá jak vypadá, protože božský (stvořitelský) rozměr sexuality je asi nejvíc zprofanované a zanedbané téma. Je dle mě nezbytné tohle změnit primárně.

      Kdyby lidi vzhlíželi ke stromům a radili se s nimi, neřešili bychom dnes změnu klimatu, sucho, konzum, drancování planety. Z tohoto úhlu pohledu se i hypotéza o Ježíšovém poselství jeví jako zbytečná, protože lidi jakoby stejně nic nepochopili… NAŠTĚSTÍ je tu stále dostatek lidí, kteří podstatné souvislosti (i se stromy!) vnímají, vědí o nich a snaží se o evoluční postup každý den. O impaktu takových snah já nemám vůbec žádné pochybnosti. No a naštěstí vidím kolem sebe dostatek těchhle individualit s potřebnou dávkou občanské neposlušnosti a revolučními tendencemi, takže není úplně složité vidět lidi jako pokrokové bytosti s božským potenciálem, kteří inspirují i ostatní, a ne jenom jako bludné stádo. Do horší situace než žijeme dnes (a tím nemyslím covid) nebo co jsme si jako lidstvo již odžili, se už dle mě dostat nemůžeme, máme našlápnuto na hodně hodně těžké časy, takže si říkám, že dojít může ke změně už jenom pozitivní. Jedním dechem dodávám, že tento můj optimismus sahá zhruba těch 300 – 400 let do budoucna, kdy pokrok bude významním způsobem zažitý, ovšem na změně (nebo stagnaci) společnosti se podílí každý jednotlivec už teď dnes svým vnitřním přístupem.

Napsat komentář